Vo svetle Pravdy - Posolstvo Grálu zv.III.

Abd-ru-shin

€8.00
Incl. Tax
Shipping Prices


Availability: Out of stock

Description

Details

Tri zväzky diela „Vo svetle Pravdy“ zahŕňajú celkovo 168 prednášok, ktoré obsahovo na seba nadväzujú a podávajú úplný obraz celého stvorenia.

Tento rozsiahly výklad sveta, ktorý vychádza zo známych prírodných zákonov, umožňuje čitateľovi spoznať skryté súvislosti bytia a tým mu ponúka hodnotné životné pomoci.

Prednášky, ktoré sú v tejto knihe zahrnuté, vznikali počas rokov 1923 až 1938, a do dnešnej podoby boli prepracované a usporiadané v rokoch 1938 až 1941.

Dielo „Vo svetle Pravdy“ sa stalo vo svete známym predovšetkým preto, lebo ponúka jasné a logické odpovede na zásadné otázky ľudského bytia, ako napríklad zmysel života, spravodlivosť v osude alebo pokračovanie života po smrti. Doteraz bolo preložené do 23 jazykov a je celosvetovo dostupné.

Cieľom autora bolo priblížiť čitateľovi pravdivý život, ponúknuť mu cenné impulzy pre vývoj jeho osobnosti a viesť ho na ceste poznania, ktorá v sebe zahŕňa aj poznanie Boha. Prednášky zahrnuté v diele „Vo svetle Pravdy“ by mali byť čitateľovi „svetlom a oporou“, nezávisle od náboženského postoja alebo cirkevnej príslušnosti. Abd-ru-shin nechcel priniesť nové náboženstvo, ani založiť novú cirkev.

Výklady obsiahnuté v diele „Vo svetle Pravdy“ sú postavené na základe jednoduchých, zrozumiteľných prírodných zákonov, ktoré pôsobia vo svete vonkajšom ako aj vnútornom, duševnom. Obracajú sa tak k ľudským skúsenostiam, odhaľujú silné a slabé stránky a upozorňujú na skryté nedostatky – ale aj na mnohé príležitosti, ktoré ponúka každodenný život pre duchovný pokrok. Čitateľ tým má možnosť opätovne objavovať obsah prednášok vo vlastnom živote a spoznávať ich pravdivosť. Tak môžu byť spojené osobne prežité skúsenosti s vecnými a logickými závermi do jedného obsiahleho, celistvého obrazu sveta, v ktorom niet odlúčenia medzi vedeckým a náboženským spôsobom hľadania pravdy.

Kniha „Vo svetle Pravdy“ nesie podtitul „Posolstvo Grálu“. Pojem „Grál“ sa dnes väčšinou spája s obrazmi túžby po ideáloch a s víziami, ktoré sa podávali v mýtoch, legendách a predovšetkým v umeleckých dielach. Abd-ru-shin vysvetľuje, že tieto tradičné podania majú základ v skutočnosti, ktorá má zásadný význam pre existenciu a trvanie celého stvorenia.

Dielo „Vo svetle Pravdy“ ukazuje jasnú a jednoduchú cestu. Nemá nič spoločné s mystikou alebo s ezoterikou, ale kladie značné požiadavky na nás samých, podobne ako pôvodné Ježišovo učenie. Podporuje nielen samostatné, vecné myslenie bez predsudkov, ale predovšetkým „pevné chcenie k dobrému“. Táto práca na sebe samom a v službe blížnemu môže viesť človeka k duchovnej zrelosti.

Niektoré z mnohých dôležitých tém, ku ktorým ponúka dielo „Vo svetle Pravdy“ podrobné odpovede sú napr.:

  • Zodpovednosť a osud/karma
  • Smrť a opakované pozemské životy/reinkarnácia
  • Pád do hriechu a dedičný hriech
  • Prehľad tohto a onoho sveta
  • Milosť a láska Stvoriteľa
  • Telo, duša a duch
  • Syn Boží a Syn Človeka
Additional Information
Author Abd-ru-shin
ISBN 978-80-89163-27-4
Dimensions 14 X 21 cm
Format mäkká väzba
Number of pages 381
Language Slovenčina
Delivery time DE: 3-8 business days, other countries: 5-30 working days
Preview

Preview

VIANOCE

POSVÄTNÁ noc! Plesajúci spev radostnej vďaky zaplavil kedysi všetky úrovne stvorenia, keď sa v betlehemskej maštaľke narodil Syn Boží, Ježiš. Pastieri na poliach, ktorým počas tohto radostného zachvenia vesmíru bola sňatá páska z duchovných očí, aby tak mohli svedčiť o nesmiernej udalosti a upozorniť na ňu ľudstvo, klesli v bázni na kolená, súc premožení niečím novým, pre nich nepochopiteľným.

Bázeň to bola u pastierov, ktorí sa za tým účelom stali prechodne jasnovidnými a jasnočujnými. Bázeň pred velebnosťou diania, pred všemohúcnosťou Božou, ktorá sa v tom prejavila! Preto najprv k nim prehovoril zvestovateľ zo svetlých výšin, aby ich upokojil: „Nebojte sa!“

To sú slová, ktoré nájdete vždy, keď zvestovateľ zo svetlých výšin prehovorí k ľuďom; lebo je to bázeň, ktorú vždy ako prvú pocítia pozemskí ľudia pri vzhliadnutí a počutí vznešených zvestovateľov. Je vyvolaná tlakom sily, ktorej sú v takých chvíľkach trochu pootvorení, ale len trošičku, lebo o niečo viac tejto sily muselo by ich už rozdrviť a spáliť.

A predsa mala by to byť radosť a nie strach, ak sa ľudský duch usiluje k svetlým výšinám.

Nie všetkým ľuďom bolo toto zvestované vo svätej noci! Okrem hviezdy, ktorá sa ukázala hrubohmotne, nikto z pozemských ľudí nevidel tohto svetlého zvestovateľa a svetlé zástupy, ktoré ho obkolesovali. Nikto nevidel ani nepočul, okrem tých niekoľkých pastierov na to vyvolených, ktorí pre svoju jednoduchosť a spätosť s prírodou sa mohli tomu najľahšie otvoriť.

A nikdy sa nebudú môcť také veľké zvestovania uskutočniť tu na zemi inak, než prostredníctvom niekoľkých na to vyvolených! Na to myslite vždy; lebo zákonitosť vo stvorení nemôže byť zrušená kvôli vám. Nerobte si preto nijaké fantastické predstavy o rôznych dejoch, ktoré nikdy nemôžu byť také, ako si ich vy predstavujete! Sú to tiché požiadavky, ktoré nikdy nepramenia z pravého presvedčenia. Sú znamením skrytej nevery a duchovnej lenivosti, ktorá Slovo môjho Posolstva neprijala tak, ako to vyžaduje, aby sa mohlo stať živým v ľudskom duchu.

Vtedy sa uverilo pastierom aspoň na krátky čas. Dnes by takých ľudí len vysmiali, považovali by ich za prepiatych alebo dokonca aj za podvodníkov, ktorí chcú tým dosiahnuť len pozemské výhody. To preto, lebo ľudstvo kleslo príliš hlboko, než aby volanie zo svetlých výšin mohlo ešte považovať za pravé, zvlášť keď samo ho nemôže počuť a ani nič vidieť.

Či sa domnievate, ľudia, že Boh pre váš hlboký pád zmení svoje dokonalé zákony vo stvorení, len aby vám slúžil, vaše chyby sám preklenul a vašu duchovnú lenivosť vyrovnával? Dokonalosť jeho zákonov vo stvorení je a zostane vždy nedotknuteľná a nezmeniteľná; lebo týmito zákonmi sa prejavuje Svätá vôľa Božia! Tak ani teraz sa veľké zvestovania, ktoré očakávate, nikdy neuskutočnia tu na zemi inak, než v tej forme, ktorú už dávno poznáte a ktorú tiež uznávate, pokiaľ sa zvestovania stali v minulosti.

Takzvaný dobrý kresťan by bez všetkého označil za rúhača proti Bohu a ako veľkého hriešnika toho človeka, ktorý by sa chcel odvážiť tvrdiť, že zvestovanie narodenia Syna Božieho Ježiša pastierom je rozprávka.

Lenže ten istý dobrý kresťan odmieta zvestovania súčasnej doby s horlivým rozhorčením, i keď sú podávané tým istým spôsobom tými, ktorí sú na to

omilostení. Nazýva týchto poslov bez všetkého tiež bohorúhačmi a v najpriaznivejších prípadoch ich označí možno iba fantastami alebo chorľavejúcimi, väčšinou poblúdenými.

Len si však uvážte, kde je tu zdravé myslenie, kde prísna dôslednosť a kde spravodlivosť? Jednostranné a chorobne obmedzené sú tieto názory prísnych veriacich, ako sa sami radi nazývajú. No najčastejšie je to lenivosť ich ducha a z toho vždy prameniaca ľudská domýšľavosť duchovne slabých. Títo sa namáhajú, aspoň naoko, kŕčovite sa upnúť ešte na nejaký kedysi naučený, ale v sebe nikdy skutočne neprežitý, bod dávneho diania. Avšak nie sú vôbec schopní napredovať svojim duchom, a preto odmietajú všetky nové zjavenia.

Kto z veriacich už vôbec vytušil veľkosť Božiu, spočívajúcu v tom, čo sa udialo v tichosti onej posvätnej noci narodením Syna Božieho. Kto tuší tú milosť, ktorej sa dostalo zemi!

Vtedy bol vo sférach jasot, dnes smútok. Len na zemi sa nejeden človek snaží pripraviť radosť sebe alebo druhým. Iba že sa to nedeje v tom zmysle, ako by to muselo byť, keby sa v ľudskom duchu pohlo poznanie alebo vôbec pravý pojem o Bohu.

Pri najnepatrnejšom tušení skutočnosti by sa všetkým ľuďom povodilo ako pastierom, áno, pre tú vznešenosť by to vôbec nemohlo byť inak: ihneď by klesli na kolená ... z bázne! Lebo vo vytušení by bázeň musela mocne vyvstať ako prvá a premôcť človeka. S vytušením Boha vyjde totiž najavo aj veľká vina, ktorú človek na zemi uvalil na seba tým, že ľahostajným spôsobom prijíma Božie milosti pre seba a v skutočnosti nič za to v službe Bohu nekoná!

Aké zvláštne je to predsa, že každý človek, ktorý chce raz výnimočne opravdivo dať na seba zapôsobiť sviatok vianočný, pokúša sa preniesť pri tom do detstva!

To je predsa dosť zreteľné znamenie toho, že ako dospelý nie je vôbec schopný prežiť vianočné sviatky citom! Je to dôkaz, že stratil niečo, čo vlastnil ako dieťa! Prečo o tom ľudia nepremýšľajú!

Zase je to lenivosť ducha, ktorá im prekáža zaoberať sa vážne týmito vecami. „To je pre deti,“ myslia si. Dospelí nemajú na to vôbec času! Musia rozmýšľať o vážnejších veciach.

Vážnejšie veci! Mienia tým iba honbu za pozemskými vecami, teda prácu rozumu! Rozum rýchlo zatlačí spomienky ďaleko dozadu, aby nestratil prvenstvo, keď sa niekedy dá priechod citu!

Vo všetkých týchto zdanlivo malých skutočnostiach by sa dali spoznať tie najväčšie veci, len keby na to rozum doprial času. Lenže on má prevahu a bojuje preto so všetkými úkladmi. To znamená, nie on, ale v skutočnosti bojuje to, čo ho používa ako nástroj a skrýva sa za ním: temno!

Ono nechce dovoliť nájsť Svetlo v spomienkach. A ako duch túži nájsť Svetlo a čerpať z neho novú silu, poznáte podľa toho, že so spomienkami na vianočný štedrý večer z detstva prebúdza sa aj neurčitá, skoro bolestná túžba, schopná mnohých ľudí prechodne rozcitlivieť.

Takéto citové naladenie by mohlo byť najlepšou pôdou na prebudenie, keby bolo využité ihneď a z celej sily! Ale žiaľ, dospelí sa pri tom dostanú už iba ku sneniu, pričom vystupujúca sila sa premárni, vyjde nazmar. A v snení pominie sa aj príležitosť, bez toho, že by mohla priniesť úžitok alebo byť využitá.

Dokonca nejeden človek sa zahanbí, keď pritom uroní niekoľko sĺz. Snaží sa ich skryť a vzoprie sa trhnutím tela, v čom sa dá často vybadať podvedomý vzdor. 

Ako mnohému sa môžu ľudia pri tom všetkom naučiť. Nie nadarmo sa do spomienok na detstvo vpletá tichý zármutok. Je to podvedomé cítenie, že je stratené niečo, po čom zostala prázdnota, neschopnosť vyciťovať ešte detsky.

Zaiste ste predsa často pozorovali, ako nádherne a osviežujúco pôsobí len samou svojou tichou prítomnosťou každý človek, ktorému oči sem-tam detsky zažiaria.

Dospelý nesmie zabúdať, že detské nie je detinské. Vy však teraz neviete, prečo detské môže tak pôsobiť a čo to vôbec je! A prečo Ježiš povedal: „Buďte ako deti!“

Aby ste sa dopátrali, čo je detské, musíte si najprv ujasniť, že detské vôbec nie je viazané na dieťa ako také. Určite sami poznáte predsa deti, ktorým to krásne detské vlastne chýba! Jestvujú teda aj deti bez detskosti! Zlomyseľné dieťa nebude nikdy pôsobiť detsky, práve tak ako neposlušné, vlastne nevychované!

Z toho jasne vysvitá, že detskosť a dieťa sú dve samostatné veci.

To, čo na zemi znamená detský, je len časťou pôsobenia čistoty! Čistoty vo vyššom, nielen v pozemsky-ľudskom zmysle. Človek, žijúci v lúči božskej čistoty, ktorý tomuto lúču čistoty ponecháva vo svojom vnútri priestor, získal tým tiež detskosť, či už v detskom veku alebo ako dospelý.

Detskosť je výsledkom vnútornej čistoty alebo znamením, že taký človek sa čistote oddal a jej slúži. To všetko sú iba rôzne spôsoby prejavu, v skutočnosti, ale vždy to isté.

Teda len dieťa, vnútorne čisté, môže pôsobiť detsky a dospelý, ktorý si v sebe chráni čistotu. Preto pôsobí osviežujúco, oživujúco a vzbudzuje tiež dôveru!

A kde je pravá čistota, tam môže prísť tiež pravá láska; pretože Božia láska pôsobí v lúči čistoty. Lúč čistoty je jej cestou, po ktorej kráča. Bola by neschopná uberať sa inou.

Kto do seba nepojal lúč čistoty, k tomu si ani lúč Božej lásky nemôže nikdy nájsť cestu!

To majte vždy na pamäti a ako vianočný dar si dajte pevné predsavzatie – otvoriť sa čistote – aby počas slávnosti Žiariacej hviezdy, ktorá je sviatkom Ruže v láske Božej, mohol k vám po ceste čistoty preniknúť lúč lásky!

Potom ste správne slávili tento sviatok posvätnej noci, a to tak, ako je to vo vôli Božej! Prinášate tým pravú vďaku za nepochopiteľnú milosť Božiu, ktorá je s Vianocami dávaná zemi vždy znova! V súčasnosti sa koná mnoho bohoslužieb na pamiatku narodenia Syna Božieho. Prebehnite v duchu alebo v spomienkach po kostoloch všetkých cirkví a dajte pri tom prehovoriť svojmu citu. Rozhodne sa odvrátite od zhromaždení, nazývaných bohoslužbami!

V prvom okamihu je človek prekvapený, že hovorím takýmto spôsobom. Nevie, čo tým chcem povedať. Ale to všetko iba preto, že sa dosiaľ nikdy natoľko nenamáhal, aby sa zamyslel nad slovom „bohoslužba“ a potom to porovnal s úkonmi, nazývanými bohoslužbou. Brali ste to jednoducho ako mnohé, čo pretrváva zo zvyku po stáročia.

Lenže slovo „bohoslužba“ je tak jednoznačné, že vôbec nemôže byť používané v nesprávnom zmysle, pokiaľ človek neprijíma stáročný zvyk zakaždým ľahostajne a bez všetkého ho nerozširuje ďalej. Čo sa teraz označuje ako bohoslužba, je v najlepšom prípade modlitba, spojená s ľudskými pokusmi o výklad tých slov, ktoré ako slová Syna Božieho boli až neskoršie napísané ľudskou rukou.

Na tejto skutočnosti sa nedá nič meniť. Nijaký človek nemôže protirečiť takým výrokom, ak sa chce zachovať čestne voči sebe a voči tomu, čo sa skutočne stalo. Predovšetkým, ak nebude príliš lenivý o tom dôkladne porozmýšľať a ak nebude používať prázdne heslá, ospravedlňujúc samého seba tým, že ich dostal od druhých.

A predsa je práve teraz slovo „bohoslužba“ svojím spôsobom príliš živé a samo od seba hovorí k ľuďom tak zreteľne, že iba pri troške citu sotva by mohlo byť použité pre niečo také, čo sa tým ešte aj dnes označuje. I napriek tomu, že pozemský človek sa nazdáva byť veľmi pokrokový.

Bohoslužba sa musí živo rozvíjať, ak sa to slovo má stať skutočnosťou, a to so všetkým, čo prechováva v sebe. Musí sa prejaviť v živote. Ak sa spýtam, čo vy, ľudia, rozumiete pod službou, teda pod slúžením, potom nebude nikto, kto by odpovedal inak, než slovom: pracovať! To jasne spočíva už v slove „služba“. Niečo iné si pritom vôbec nie je možné ani predstaviť.

Služba Bohu na zemi nie je prirodzene tiež nič iné ako pracovať tu na zemi v zmysle Božích zákonov, v nich sa zachvievať a pozemsky byť činný. Premieňať vôľu Božiu na zemi v čin!

A to chýba všade!

Kto sa však snaží svojou pozemskou činnosťou slúžiť Bohu. Každý myslí pri tom iba sám na seba. Čiastočne ešte na tých, ktorí sú mu pozemsky blízki. Ale on si myslí, že slúži Bohu, keď sa k nemu modlí!

Porozmýšľajte len raz sami, v čom vlastne spočíva to slúženie Bohu? Je to predsa oveľa skôr všetko iné, len nie slúženie! Taká je jedna časť dnešných takzvaných bohoslužieb, obsahujúca modlitbu. Tá druhá, výklad Slova, napísaného ľuďmi, môže byť zase považovaná len za poučovanie tých, ktorí sa pritom skutočne namáhajú to pochopiť. Ľahostajní a povrchní neprichádzajú tak či tak do úvahy.

Nie celkom neprávom sa hovorí „navštíviť“ služby Božie alebo „zúčastniť“ sa ich. To sú tie pravé výrazy pre to, hovoria samy za seba!

Lenže službu Bohu má človek vykonávať sám, a nie stáť stranou. „Prosenie“ nie je slúženie; lebo prosením chce človek obyčajne od Boha niečo dostať. Boh má pre neho niečo vykonať, čo je vlastne ďaleko vzdialené od pojmu „slúženie“. A tak prosenie a modlenie nemá so službou Bohu nič spoločné!

To bude azda každému človeku bez všetkého zrozumiteľné. Všetko musí mať predsa zmysel, čo človek na zemi robí. Nemôže zneužívať darovanú mu reč, ako chce, bez toho, že by mu to nespôsobilo škodu. Pred tým ho nemôže zachrániť ani to, že nenadobudol nijaké znalosti o moci, spočívajúcej v ľudskom slove. Je to jeho chyba, keď to zmešká! A potom je podrobený účinkom falošného používania slov, čo mu bude prekážkou, namiesto podporou. Samočinné tkanie všetkých prazákonov stvorenia sa nezastaví a ani nezaváha pred tým, čo ľudia zanedbali. Všetko, čo bolo vložené do stvorenia, pôjde svojou cestou s najneochvejnejšou presnosťou.

To je ono, na čo ľudia nikdy nepomyslia a ku svojej škode ani nedbajú. Prejaví sa to vždy primerane i v tých najmenších, najbezvýznamnejších veciach.
Aj nesprávne označenie zhromaždenia slovom „bohoslužba“ prispelo tiež mnoho k tomu, že pravú službu Bohu ľudia nevykonávali. Každý z nich sa totiž domnieval, že urobil už dosť, keď navštívil takéto bohoslužby, čo však nikdy nebolo pravou službou Bohu. –

Nazvite tieto zhromaždenia hodinou spoločného uctievania Boha, to by sa aspoň priblížilo tomu zmyslu a do určitej miery by ospravedlňovalo hodiny, zvlášť venované na ten účel, aj keď sa uctievanie Boha môže prejaviť tiež každým pohľadom, každou myšlienkou a skutkom.
Nejeden človek si teraz hádam pomyslí, že to nie je vôbec možné, bez toho, že by to nepôsobilo vyumelkovane, príliš násilne. Lenže to nie je tak. Čím viac

sa bude prejavovať pravé uctievanie Boha, tým prirodzenejší sa stane človek vo všetkom svojom správaní, dokonca vo svojich najjednoduchších pohyboch. Bude sa potom zachvievať v úprimnej vďake ku svojmu Stvoriteľovi a požívať milosti v najčistejšej forme.

Preneste sa teda dnes, v tento vianočný sviatok, na niektorú pozemskú bohoslužbu.

Jasavá vďaka a blaženosť by sa mali zachvievať v každom slove za milosť, ktorú tým Boh kedysi preukázal ľuďom. Pokiaľ sa táto milosť medzi ľuďmi vôbec vie oceniť; pretože úplne pochopiť jej skutočnú veľkosť, to ľudský duch nikdy nedokáže. 

To však budeme všade hľadať márne. Chýba radostný vzlet k svetlým výšinám! Niet ani stopy po jasavej vďake. Často badať dokonca ešte tieseň, prameniacu z rozčarovania, ktorú si človek nevie vysvetliť.

Len jedno možno nájsť všade, niečo, čím sa vyznačuje druh bohoslužieb akýchkoľvek vyznaní, vyryté obrazne akoby najostrejším rydlom, pretože núti k zvukovému stelesneniu všetkého toho, čo sa zachvieva v bohoslužbe. Hlasmi všetkých kazateľov sa ťahá odriekavanie ako žalostný zvuk, ktoré stálym opakovaním unavuje a kladie sa ako šedý závoj na usínajúce duše.

Niekedy to znie aj ako skryté nariekanie nad niečím strateným! Alebo nad niečím nenájdeným! Choďte tam sami a počúvajte. Všade sa s týmto zvláštnym, nápadným javom stretnete!

Ľudia si to neuvedomujú, a odriekavajú slová len zo zvyku!

A v tom spočíva pravda. Nechcene to vychádza z rečníka a celkom zreteľne ukazuje, akým spôsobom sa to celé zachvieva. O radostnom povznesení nahor tu nemôže byť ani reči, ani o zanietenom vzplanutí. Skôr je to ako nevýrazné chabé tlenie, ktoré nemá silu preraziť voľne nahor.

Kde sa kazateľ nedá pritom „uniesť“ malátnym zachvievaním týchto bohoslužieb, keď sa ho to nedotkne, čo by rovnako znamenalo určitú vlažnosť alebo vedomý postoj stranou, tam sa všetky slová budú zdať prehnane vznešené, čo sa podobá na zvučiaci kov, chladný, bez vrúcnosti, bez presvedčenia.
V oboch prípadoch chýba žiar presvedčenia. Chýba sila víťazného vedenia, ktoré chce o tom zvestovať radostným plesaním všetkým blížnym!

Ak sa podobne ako u slova „bohoslužba“ použije mylné pomenovanie pre niečo, čoho obsah je iný, než vyjadruje slovo, potom sa táto chyba prejaví. Sila, ktorá by sa mohla pritom vyvinúť, je zničená už v zárodku, použitím nesprávneho označenia. Nemôže ožiť nijaké skutočné a jednotné zachvievanie, pretože dotyčným slovom vznikol iný pojem, ktorý sa potom nesplní. Vykonávanie bohoslužby stojí v protirečení s tým, čo ako obraz vyvolávajú v najvnútornejšom cítení ľudského ducha slová „služba Bohu“.

Choďte a učte sa a čoskoro poznáte, kde sa vám podáva pravý chlieb života. Predovšetkým využívajte spoločné zhromaždenia ako hodiny posvätného uctievania Boha. Ale službu Bohu preukazujte celým svojím bytím v živote samom. Lebo tým máte radostne slúžiť svojmu Stvoriteľovi, vďační za milosť, že smiete byť!

Učiňte všetko, čo myslíte a konáte, jedinou službou Bohu! Potom vám to prinesie ten mier, po ktorom túžite. A keď vás budú ľudia aj ťažko utláčať, či už zo závisti, zo zlomyseľnosti alebo z nízkych pohnútok, vy vždy ponesiete v sebe mier a ten vám dá nakoniec prekonať všetky ťažkosti!